TVORBA

Vášnivý bozk je príbehom ženy, konfrontovanej s bizarným prostredím magického mesta kdesi v Európe. Príbeh začína snom – nočnou morou a pokračuje sériou stretnutí. Nejde o feministický príbeh – ale ženskosť tu má zásadnú úlohu. Morálne a etické zmeny v psychike modernej ženy, ktorá sa rozhodne odísť z prázdneho (i keď finančne zabezpečeného) vzťahu.

ČO Vášnivý bozk je príbehom ženy, konfrontovanej s bizarným prostredím magického mesta kdesi v Európe. Príbeh začína snom - nočnou morou a pokračuje sériou stretnutí. Žena sa prvý deň stretáva so svojim manželom, Starcom a Kamarátkou, večer končí vo zvláštnom nočnom bare. Deň a noc zaplňuje množstvo pozoruhodných postavičiek, ktoré ženu ovplyvňujú a postupne menia jej pohľad na skutočnosť. Ďalší deň opäť začína stretnutím s manželom a nasleduje návšteva mentálne retardovaného syna. Vtedy sa žena už definitívne vymaňuje zo závislosti na manželovi a meste. Po scéne v kine a poslednej noci strávenej s manželom sa s ním ráno dramaticky rozchádza a vracia sa k svojmu synovi. Film zároveň predvádza príbehy vedľajších postáv - gangstrov, transvestitov, miestnych bláznov a podobne, ktorí spoluvytvárajú atmosféru celku. Nejde o feministický príbeh - ale ženskosť tu má zásadnú úlohu. Morálne a etické zmeny v psychike modernej ženy, ktorá sa rozhodne odísť z prázdneho (i keď finančne zabezpečeného) vzťahu. AKO Vášnivý bozk je skutočný film pre kiná - na rozdiel od mnohých audiovizuálnych diel nakrúcaných ľahko dostupnou digitálnou technológiou vhodných skôr pre vysielanie v televízii. Miro Šindelka tu používa tradičné, kontinuálne rozprávanie vo veľkých záberových jednotkách - veľké celky, polocelky, americké plány. Už úvodná titulková scéna evokuje obrazovo bohatý film s tajomstvom. Zásadnú úlohu tu má výtvarná zložka. Režisér používa často nezvyklú farebnosť, dôraz na modrú a sýte, temné farby. Dôraz na zobrazovanie dažďa, jazera, kvapiek vytvára z vody silný obrazový motív. Zvláštne kompozície (dáždnik na pozadí schodov a podobne) spoluvytvárajú mysterióznu atmosféru filmu. Veľmi silné je herecké obsadenie. Ivana Chýlková, Jiří Bartoška, Jozef Kroner. Vo vedľajších úlohách Matej Landl, Roman Luknár a ďalší dávajú postavám dôležitý psychologický rozmer. Z filmových výrazových prostriedkov je vo Vášnivom bozku najpôsobivejšia hudba. Režisér používa často zobrazenie živej hudby (Kuric, Kaščák) na uliciach mesta, v bare a podobne. Hudba tak nie je v kontrapunkte s náladou a konaním postáv, ale ich prehlbuje, umocňuje a často im udeľuje ďalší význam. Vášnivý bozk tak aj vďaka dôslednému použitiu hudby neostáva na úrovni štýlovo konzervatívneho, popisného rozprávania. Ide oveľa ďalej a cítiť tu poučenie modernou svetovou kinematografiou (evidentne sú obrazové asociácie s tvorbou Davida Lyncha). Koniec filmu je vytvorený efektnou, romantizujúcou záverečnou scénou návratu k synovi. Je v intenciách žánru a dá sa interpretovať aj ako definitívny koniec sna - nočnej mory, ktorý prežíva protagonistka na začiatku filmu. KONTEXT Vášnivý bozk je jeden z filmov, ktorý pomohol slovenskej hranej kinematografii vymaniť sa postupne zo strnulosti obdobia pred rokom 1989. Veľa sa od neho čakalo. Vznikol v roku 1994, v dobe obrovskej krízy slovenského filmu. Spolu so Semjanovým filmom Na krásnom modrom Dunaji to boli jediné (!) filmy, ktoré ten rok na Slovensku vznikli. Zároveň je Vášnivý bozk melodrámou, čo je na Slovensku pomerne nezvyklý žáner. Pritom ide o žáner výnimočne dobrý a nosný od dôb Rómea a Júlie. Ide o žáner, kde nie sú vyslovene negatívne postavy - konflikt tu vyplýva z neporozumenia či nedorozumenia. V slovenskom kontexte bolo toto všetko vo svojej dobe pomerne inovatívne. Pritom v kontexte svetovej kinematografie sa podarilo Mirovi Šindelkovi presne určiť trend. Práve polovica deväťdesiatych rokov bola totiž vo svete obdobím veľkých melodrám - spomeniem len Breaking the Waves (Prelomiť vlny) Larsa von Triera alebo fascinujúce Secrets and Lies (Tajnosti a lži) Mika Leigha. Takže Vášnivý bozk je film, ktorý vznikol v pravý čas. Prof. Martin Ciel, PhD. Na Slovensku film videlo 64 124 divákov. V Čechách film videlo 57 323 divákov.

Zostane to medzi nami je príbehom Dany, mladej ženy tesne pred svadbou, ktorá sa za dramatických okolností zoznámi so zvláštnym Tomášom. Vďaka nemu postupne zisťuje, že jej život a vzťahy sú nudné a neuspokojujúce. Objavuje nový svet plný voľnosti, náhodnosti a tajomstva, ale aj chaosu a rozporuplných citov. Objavuje vášeň.

ČO Zostane to medzi nami je príbehom Dany, mladej ženy tesne pred svadbou, ktorá sa za dramatických okolností zoznámi so zvláštnym Tomášom. Vďaka nemu postupne zisťuje, že jej život a vzťahy sú nudné a neuspokojujúce. Objavuje nový svet plný voľnosti, náhodnosti a tajomstva, ale aj chaosu a rozporuplných citov. Objavuje vášeň. Tomáš má však veľa svojich problémov - nie je schopný uzavrieť plnohodnotný vzťah. I tak začne Dana s Tomášom podvádzať svojho snúbenca Michala a vzniká trojuholník vzťahov s kolotočom klamstiev, výmyslov, podozrení. Situáciu zamotá navyše aj kriminálny motív vraždy jednej z vedľajších postáv. V záverečnej časti príbehu Dana Michala opúšťa a urobí pokus o spolužitie s Tomášom. Ale bezvýsledne. Dana sa vracia do smutného, ale zabezpečeného vzťahu plného istoty, ktorého centrom je fádny puntičkár Michal. Tomáš ostáva sám so svojimi depresiami. AKO Aj vo svojom druhom celovečernom filme mapuje Miro Šindelka komplikovanosť medziľudských vzťahov s dôrazom na ženské postavy. V Zostane to medzi nami sú ženy síce komplikované bytosti, ale beznádejne spútané konvenciami súčasného, zväčša mužského sveta. Pravidlá správania sú v takomto svete postavené nad bezprostrednosť a prirodzenosť. Každá postava tak hrá nejakú hru. Predvádza sa. Pre úprimnosť tu niet veľa miesta. Časopriestor tohto sveta je vo filme zobrazený pozoruhodne. Dej sa odohráva prevažne vo veľkom nákupnom centre. Dominuje tu chlad a uzavretosť, pocit nemožnosti úniku. Chladné farby, vyprázdnené priestory elegantných, ale odcudzených bytov vytvárajú dojem industriálnej povrchnosti. Postavy oddychujú v uzavretých športových halách, fitnes-centrách. Príroda tu nemá miesto. (Na rozdiel od predchádzajúceho Vášnivého bozku, kde bola ešte príroda možnosťou úniku.) Zostane to medzi nami je pesimistický film, je o osamelosti a uzavretosti. Miro Šindelka rozpráva príbeh akoby mimochodom, v náznakoch. Sústreďuje sa na atmosféru. Používa často efektné, skoro reklamné obrazové kompozície zvlášť v súvislosti s obrazom protagonistky. Vznikol tak divácky atraktívny film, ale nie jednoduchý a ani explicitný. Zostáva na divákovi, aby si z ponúknutých filmových obrazov odčítal a interpretoval významy, ktoré sú tu skryté. Podstatné je sústredenie na hudobnú zložku filmu, ktorá je jedným z najväčších bonusov filmu. Hudba Michala Kaščáka a Slavomíra Solovica korešponduje s atmosférou a v jednej z pozoruhodných scén si dokonca zahral Marian Varga. KONTEXT Ani vo filme Zostane to medzi nami neopúšťa Miro Šindelka územie žánru psychologickej melodrámy, tentokrát v kombinácii s motívom nevery. Film sa tak zaraďuje do silného prúdu zvlášť európskych filmov nového tisícročia, ktoré mapujú vzťahy na pozadí odcudzeného prostredia súčasnej mestskej subkultúry. Tieto filmy sa vyznačujú smútkom z nemožnosti autentických vzťahov. Bez pátosu opisujú neschopnosť úprimnej komunikácie v rýchlom, hektickom svete, kde najdôležitejšie hodnoty predstavuje úspech a majetok. Niekoľko takto tematizovaných filmov sa dá nájsť aj v súčasnej českej kinematografii. Na Slovensku nepriamo a verne nadväzuje na zobrazovanie Šindelkom skúmanej problematiky najnovší film Kataríny Šulajovej O dve slabiky pozadu z roku 2004. Prof. Martin Ciel, PhD.

Film o pravidelných džezových štvrtkoch v bratislavskej pivárni „Mamut“ v podaní džezového speváka Petra Lipu a T + R Band-u. (V rámci TV cyklu Cesty života č. 8/1986.)

Absolventský film Mira Šindelku je obžalobou socialistickej spoločnosti. Témou filmu je exkomunikácia jedinca, jeho vytesnenie zo spoločnosti.

ČO Absolventský film Mira Šindelku je obžalobou socialistickej spoločnosti. Šindelka už nehľadá metaforu. Tentokrát rešpektuje autoritu dokumentárneho rozprávania. V prísnej logike dramaturgie dokumentu hneď na úvod filmu žaluje spoločnosť slovami svojho hrdinu: Označili ma za zbytočného. Povedali mi, že som zbytočný človek. V tej chvíli sa divák MUSÍ zamyslieť nad zmyslom bytia. Kde som? Kde žijem? Kam idem? Čo je toto za spoločnosť? Kto má právo niečo také vysloviť? Témou filmu je exkomunikácia jedinca, jeho vytesnenie zo spoločnosti. (K tejto téme sa Miro Šindelka vráti ešte aj v nasledujúcich dvoch dokumentárnych filmoch Chvenie a Napísané.) Koho to vlastne tá radostne sa rozvíjajúca socialistická spoločnosť nechce vidieť? No predsa každého, kto je INÝ. A Karol Zikan je iný od detstva – matka alkoholička, otca nepozná. Vyrastá v polepšovniach. Nik mu nedal šancu. Nikto si nikdy nespomenul na jeho narodeniny. Nik s ním nechce mať nič spoločné. Šindelka skladá jeho príbeh ako jeho neuskutočnené rozhovory – s matkou, ktorá sa necíti byť vinná (ale Karol Zikan vie, že by sa rodičia mali starať o svoje decko), s priateľkou (neskôr krátkodobou manželkou) Zuzanou, ktorú vyhodil a s ktorou má dieťa, so zamestnávateľom, ktorý má s ním len problémy, a aj s malou Zuzankou – dcérou, o ktorú sa nestará. Zikan je narkoman, recidivista, vyvrhel. Nik naňho nepovie nič pekné. Existenciálna skepsa. Načo žiť? Spoločnosť je plná lží. Povieš pravdu – zle je, klameš – zase je zle. Zikan si neváži život, neváži si nikoho zo svojho okolia, ba ani sám seba. Veď ho označili za zbytočného. Opäť ide do väzenia, ukradol rifle. Karmický kruh je uzavretý a točí sa stále dokola. Posledná veta filmu zaznie ako výkričník: Neviem, čo bude s mojím dieťaťom. AKO Miro Šindelka stavia príbeh ako dialógy, v ktorých nik nepočúva nikoho. Minimalistický drobnopis vnútorných svetov je zauzlený. Nedá sa rozviazať. Niet úniku. Spoločnosť je hluchá, slepá. Zikana označkovala jasným puncom. Medzi nami „slušnými ľuďmi“ nemá čo hľadať. Vlaková stanica (na ktorej Karol pracoval ako vykladač batožiny) je obrazom ciest, ktoré sa pretínajú, rozbiehajú, stretajú. Anonymní ľudia. Anonymné tváre. Anonymné osudy. Karol Zikan sedí vo vlaku, ktorý ide do tunela. KONTEXT A tak som začal utekať je jedným z kľúčových východiskových filmových titulov slovenskej dokumentaristiky na konci socialistickej éry. Je to hlboká sociálna a psychologická analýza spoločnosti, ktorá mladého delikventa a narkomana vytesnila na svoj okraj. Mladý človek ostáva bez šance na nový začiatok. Ide o kritický pohľad na spoločnosť zmietajúcu sa v definitívnom etickom kolapse. Prof. Ingrid Mayerová, ArtD.

Film o stužkovej je veľkou metaforou približujúcou zásadný generačný konflikt medzi rodičmi a dospievajúcimi deťmi, medzi učiteľmi a maturantmi. Ale predovšetkým medzi „starým“ a „novým“ svetom. (V rámci TV cyklu Generácia 2000.)

ČO Televízny dokumentárny film koncom 80. rokov veľmi nepracoval s filmovými výrazovými prostriedkami ani v obrazovej ani vo zvukovej narácii. Šindelka ako čerstvý absolvent pražskej FAMU odmieta skostnatené témy a formy televíznej dokumentaristiky a prináša okrem nových formálnych výrazových postupov aj nové „odvážne“ témy. Film o stužkovej je veľkou metaforou približujúcou zásadný generačný konflikt medzi rodičmi a dospievajúcimi deťmi, medzi učiteľmi a maturantmi. Ale predovšetkým medzi „starým“ a „novým“ svetom. Novej generácii už nestačia zaužívané klišé dospelých. Nezmestia sa do ich predstáv ani do ich štruktúr myslenia. Frázy, ktoré odznievajú v príhovoroch riaditeľov (skvelá strihová montáž), ťažkopádne vyjadrovanie učiteľov, opatrníctvo ktoré cítiť z výpovedí rodičov... Na to všetko už nestačí len gorbačovovská „perestrojka“. Vo vzduchu visí zásadná spoločenská zmena. AKO Šindelka ironizuje. V úvode filmu nechá triedneho učiteľa zaspievať dobový „zväzácky“ hit skupiny Elán, ktorej úspech charakterizuje normalizačný popík. Tento „klip“ hravo a nenásilne dokreslí animačnými prvkami. Nasledujú výpovede o zmysle stužkovej, o dospelosti, o zodpovednosti, o vzájomných vzťahoch dospelých a mládeže. Výpovede sa navzájom viažu v prísnej a disciplinovanej tempo-rytmickej skladbe. Stupňuje sa dramaturgická skladba, cítiť vnútorný generačný spor. Režisér prichádza s mnohými režijnými nápadmi (napr. párik študentov recitujúci oslavné verše o mládeži stojí v rovnakej kompozícii ako obrázok budovateľov na socialistickej zelenej stokorunáčke). Záverečný celok na prázdnu výrobnú halu pointuje príbeh... Kam sa podeli všetci tí mladí perspektívni budovatelia krajších socialistických zajtrajškov? KONTEXT Miro Šindelka vie, že dokumentárnu tvorbu (nielen) v televízii v 80. rokoch sprevádza autorská impotencia, únava, klišé. Prevládajú pohodlné zástupné témy, točia sa portréty umelcov, folklórne zvyky a budovateľské úspechy. Nik neprichádza s aktuálnymi témami, nik nemá potrebu nadviazať na „zlaté časy“ spoločenského a sociálneho dokumentu zo 60. rokov. A to je čas, ktorý Miro Šindelka chápe ako autorskú výzvu. Je plný invencie, chuti experimentovať, hrá sa s výrazovými prostriedkami. Hľadá človeka a jeho miesto v spoločnosti. Má láskavý nadhľad. Apeluje. Citlivo vníma potrebu zmeny. Prof. Ingrid Mayerová, ArtD.

Témou dokumentárneho filmu Chvenie je existenciálny strach jedinca. Chvenie je obžalobou socialistickej spoločnosti – človek pre ňu nič neznamená.

ČO Témou dokumentárneho filmu Chvenie je existenciálny strach jedinca. Augustín Dobrodenka bol najprv hlavný kontrolór podniku Reštaurácie. Všetci sa ho báli, mal takmer neobmedzenú moc. Za chrbtom ho volali Pinochet. S najvyšším riaditeľom Belešom bol jedna ruka. Navzájom sa kryli, rozdávali si odmeny a uznania, organizovali chlastačky s okresnými straníkmi. Každý na každého niečo vedel, a tak boli kamaráti. Dobrodenka však začal vrchnosť informovať o rozkrádačkách v podniku. A bolo po priateľstve. Beleš mu pomaly začal zo života robiť peklo – všetci od neho bočili, kolegovia sa s ním nesmeli stretávať, musel podávať hlásenia kde-čo robí. Psychické násilie proti nemu sa stupňovalo až za hranicu znesiteľnosti. Dobrodenka mal strach o vlastné bytie, o rodinu. Ponižovanie človeka človekom prerástlo do hyenizmu nehumánnych rozmerov. Pokiaľ ste súčasťou skupiny ľudí a dodržujete jej pravidlá, nič sa vám nestane. Dobrodenka porušil pravidlá. Komunita ho vylúčila. Pravidlá „svorky“ sú predsa nemenné. Niet cesty späť. Podobne ako Zikan vo filme A tak som začal utekať, aj Dobrodenka ostáva osamotený. Nik s ním už nevedie dialóg. Paranoidne si kladie otázky, ale odpovede neprichádzajú. Dobrodenka požiadal o povolenie vysťahovať sa z ČSSR. Jeho žiadosť bola samozrejme zamietnutá. Svorka je súdržná. AKO Investigatívny princíp rozprávania prináša nový formálny princíp do dokumentárneho filmu. Šindelka pátra po faktoch, radí ich v logickom slede za sebou. Necháva protagonistu porozprávať svoj celý príbeh. Avšak „hovoriaca hlava“ neostáva len v polohe primárnej narácie. Kamera nachádza v makrodetailoch tváre vnútorný svet hrdinu, emocionalitu, analyzuje psychický stav. Okná ako režijný motív metaforizujú sliedenie, číhanie a sledovanie – tak charakteristické pre koniec 80. rokov v našej spoločnosti. Každý o každom chce vedieť, každý na každého niečo má... KONTEXT Chvenie je obžalobou socialistickej spoločnosti. Nielen preto, že žije z hyenizmu, kriváctva a udavačstva. No najmä preto, že človek pre ňu nič neznamená. Individualitu treba potrieť, osobný názor treba zadusiť už v zárodku. Ľudského jedinca možno beztrestne zlikvidovať. Prof. Ingrid Mayerová, ArtD.

Miro Šindelka vo filme Napísané dôsledne pokračuje v minimalistickom mapovaní vnútorných svetov tých hrdinov, ktorých spoločnosť nechce vidieť.

ČO Miro Šindelka vo filme Napísané dôsledne pokračuje v minimalistickom mapovaní vnútorných svetov tých hrdinov, ktorých spoločnosť nechce vidieť. Téma je priam modelová: kdesi na sídlisku v paneláku žije rozvedená osamotená žena s dvoma deťmi. Pracuje na smeny v nemocnici na geriatrickom oddelení, a tak sú jej deti často samé doma aj cez noc. Dospievajúca dcéra zažila v minulosti traumatizujúci šok – prepadli ju pod bránou a odvtedy má nekontrolovateľný strach. Bojím sa dospelých. Sú zlí, neláskaví. Malý brat jej strach nechápe, vyčerpaná matka jej strachu nevenuje dostatočnú pozornosť. Nemáme sa dobre. Vraví dievčatko. Jej strach zo samoty a opustenosti prerastá do vážnej existenciálnej obavy, bojí sa samotnej podstaty bytia. Celkom náhodou matka nájde na dcérinom stole list na rozlúčku – dievčatko vážne uvažuje o samovražde. Lúči sa s mamou. Píše, že ak predajú jej veci, bude sa im žiť ľahšie. Všetko sa vyrieši, aj jej strach. Dievča nechce demonštrovať v afekte svoje potreby. Celkom racionálne vidí jediné východisko zo zlej existenčnej situácie v samovražde. AKO Základom filmového rozprávania je jednoduchý, úprimný monológ matky – ženy, ktorá je úplne zlomená. Denno-denne sa na pracovisku stretá so smrťou starých pacientov. Na smrť sa však nedá zvyknúť. Jej stretnutie s dcériným listom na rozlúčku ju celkom zaskočí. A my sme zaskočení spolu s ňou. Dievčatko samovraždu síce nespáchalo, ale racionálne a pragmaticky o nej uvažovalo. Takáto jednoduchá spoveď má v dokumentárnom filme obrovskú hodnotu. Vidieť detským písmom napísaný list na rozlúčku prinúti každého zastaviť sa, zamyslieť sa. Dievčatko ukazuje svoje obrázky, chlapček slušne pozdraví do kamery. Kde sme my všetci? Kde je spoločnosť? Kam sme sa to podeli? Ako môžeme dopustiť, že deti uvažujú o smrti? Šindelka ukazuje geriatriu a pôrodnicu. Staré odchádza. Nové a nové deti prichádzajú na tento svet. KONTEXT Vo filme Napísané hľadá režisér Miro Šindelka existenciálnu podstatu ľudského bytia. Hrdinu vo filme A tak som začal utekať označili za zbytočného, hrdinu vo filme Chvenie ponížili pod ľudskú dôstojnosť, vo filme Napísané bezohľadná nevšímavosť privedie dieťa na samý okraj smrti. A to nie je basa, ani emigrácia. To je definitívny koniec všetkého. To je apokalypsa. Kde je naša nádej? Čo bude s našimi deťmi? Prof. Ingrid Mayerová, ArtD.

Veľkorysá obrazová poéma o najmenších veľhorách na svete. Šindelka majstrovsky spája v nových a nových rytmických variáciách letecké scenérie a prírodné výjavy.

Dokumentárny film Tatranská príroda je veľkorysou obrazovou poémou o najmenších veľhorách na svete. Šindelka majstrovsky spája v nových a nových rytmických variáciách letecké scenérie a prírodné výjavy. Úsvit i západ slnka, noc i dážď, skaly a plesá, život zvierat, lesy a steblá kvetov, hmyz, vodopády, oblaky. Poézia obrazu sa jedinečne hrá s farbami. Naplno využíva to, čo tatranská príroda ponúka vo variáciách svetiel a tieňov. Komentár je minimalizovaný na najnevyhnutnejšie informácie. Prenecháva dominantnú úlohu obrazovej narácii. Film rešpektuje hudobné motívy Andreja Šebana, dôsledne viaže obraz na jej hravé tempo. Prof. Ingrid Mayerová, ArtD.

Film, ktorý prostredníctvom životného príbehu Wayna McLarena alias Marlboro Man-a – známeho z reklamných spotov na cigarety Marlboro – ukazuje postupný prienik reklamy po roku 1989 na Slovensko, ktorá – ako všade na svete – aj na Slovensku v ľuďoch vzbudzuje túžby po „materiálnom“. (V rámci TV cyklu Vidiny.)

Profil významného slovenského filmového režiséra Martina Hollého. (V rámci cyklu Profily.)

Film o výtvarnom zoskupení Trojštít, ktorého členmi sú Ivan Csudai, Martin Knut a Laco Teren, nakrútený pri príležitosti ich spoločnej výstavy. (V rámci TV cyklu Áno-ume-nie.)

Film o spisovateľovi, výtvarníkovi, filmárovi Albertovi Marenčínovi, ktorý významne prispel k formovaniu moderného umenia na Slovensku. (V rámci cyklu Profily.)

Dokumentárny film Spiš je poetickou, citlivou pozvánkou do jedného z najkrajších kútov Slovenska.

Dokumentárny film Spiš je poetickou, citlivou pozvánkou do jedného z najkrajších kútov Slovenska. Popri charakteristických miestach a mestách film predstaví aj najvýznamnejšie historické a sakrálne dominanty, starobylé artefakty tohto regiónu. Poézia obrazu v bravúrnej skladbe s hudbou vytvára hravú filmovú mozaiku. Šindelka autorsky-režijne vstupuje do tejto hry s inscenovanými tieňohrami. Sú to druhoplánové vizuálne znakové odkazy na charakteristické výjavy z jednotlivých prostredí. Takéto obrazové ozvláštnenie filmu dodáva nový kreatívny rozmer. Prof. Ingrid Mayerová, ArtD.

Profil prvej Miss Československa Ivany Christovej. (V rámci TV cyklu TUCET ´97.)

Profil majiteľa a riaditeľa veľkej reklamnej agentúry Jána Kaspera. (V rámci TV cyklu TUCET ´97.)

Profil podnikateľa zaoberajúceho sa lízingom a financiami Jaroslava Nemčíka. (V rámci TV cyklu TUCET ´97.)

Profil medzinárodne úspešnej slovenskej plavkyne Martiny Moravcovej. (V rámci TV cyklu TUCET ´98.)

Profil profesora – bývalého rektora Vysokej školy ekonomickej v Bratislave – angažujúceho sa v európskych štruktúrach presadzujúcich myšlienku jednotnej Európy Juraja Sterna. (V rámci TV cyklu TUCET ´99.)

Profil podnikateľa Františka Šulku, ktorý prispel ku vzniku nemocnice v Nairobi, v ktorej liečia slovenskí lekári obyvateľov z chudobných slumov postavených na predmestí hlavného mesta Kene. (V rámci TV cyklu TUCET ´99.)

Profil slovenského hokejistu Petra Šťastného, ktorý patrí medzi najlepších svetových hráčov v histórii medzinárodného ľadového hokeja. (V rámci TV cyklu TUCET 2000.)

Profil kardinála Jozefa Tomku, ktorý pôsobil v katolíckej cirkvi vo Vatikáne v najvyšších cirkevných funkciách. (V rámci TV cyklu TUCET ´01.)

Profil národnostne orientovaného politika Jána Slotu. (V rámci TV cyklu TUCET ´04.)

Profil paralympionika Jána Riapoša – úspešného slovenského reprezentanta v stolnom tenise, medailistu z paralympijských hier. (V rámci TV cyklu Profily paralympionikov.)

Profil pedagóga VŠVU a zakladateľa Katedry transport-dizajnu Štefana Kleina, ktorý skonštruoval Aeromobil 2 – auto, ktoré je schopné lietať vo vzduchu ako aj pohybovať sa po bežných komunikáciách. (V rámci TV cyklu GEN SK.)

Vzostup a pád rečníkov, ktorým sa z úst chrlia stohy popísaného papiera a zaplavujú krajinu. Kývajúci a prikyvujúci diváci. Mechanizmus moci s jeho rubom i lícom. To všetko naznačujú sochárske výtvory moravského výtvarníka Jiřího Žlebeka.

Vzostup a pád rečníkov, ktorým sa z úst chrlia stohy popísaného papiera a zaplavujú krajinu. Kývajúci a prikyvujúci diváci. Ženské postavy zraňované i zraňujúce. Mechanizmus moci s jeho rubom i lícom. To všetko naznačujú sochárske výtvory moravského výtvarníka Jiřího Žlebeka. Filmár Miro Šindelka im pridáva kinetický rozmer, vmontováva ich do priestoru a času, do realít súčasného života, pričom „súčasnosť“ nie je časovo obmedzená. Hovorí totiž o ľuďoch, vzťahoch a pocitoch včera, dnes i zajtra. Konštrukcia Žlebekových figurín (i Šindelkovho filmu) ide teda nielen „do“ človečích významov, ale vďaka satirickému „nad-hľadu“ oživuje aj vďačné panoptikum nečakaných výtvarno-filmových kreácií. Tak sa Šindelkove statické i pohyblivé figúrky stávajú súčasťou výnimočného surrealistického rodostromu kinematografie, ktorý sa rozrastá od plodného buñuelovského koreňa po švankmajerovské vetvy, a v Šindelkovej poetike nachádza presné a hlboké konotácie. Miro Šindelka otvoril brány tejto línie v domácej tvorbe dokorán. A tak, ako jeho predchodcovia, zostal ojedinelý. Prof. Rudolf Urc

Dve nahé postavy – muž a žena – sa pohybujú v ohraničenom priestore štyroch stien. Aj ich pohyby sú ohraničené, mechanicky oživené, pixilované. To, čo nasleduje, je absurdná groteska s bizarnou pointou, kde sa „valcovanie“ stáva znakom i označením.

Dve nahé postavy - muž a žena - sa pohybujú v ohraničenom priestore štyroch stien. Aj ich pohyby sú ohraničené, mechanicky oživené, pixilované. Svetelný zdroj nad nimi strieda dni a noci podľa toho, kedy sa vrchnák krabice otvorí a zatvorí. Nahá dvojica žije svoju stereotypnú existenciu, až kým ju preruší prekvapujúci vstup tretieho činiteľa - na scénu prichádza valec. To, čo nasleduje, je absurdná groteska s bizarnou pointou, kde sa „valcovanie“ stáva znakom i označením. Šindelka si k realizácii tohto výnimočného diela prizval kongeniálnych partnerov – I. Bittová exceluje originálnou hudbou, k protagonistom T. Kučerovej a C. Rossimu pribudla I. Chýlková v jedinečnej etude jedného herca, animačné kreácie spolutvorí M. Knut a neľahké kompozično-kameramanské úlohy dokonale zvládol M. Jícha. Začiatky 90. rokov minulého storočia, poznačené autorskými rozpakmi viacerých domácich umelcov, poňal M. Šindelka aktívne - ako výzvu. Je úsmevno-vážny všade tam, kde pojednáva o bizarnostiach ľudských príbehov, až po tie najživočíšnejšie. Zdanlivo je to pohľad láskavý, až nežný: jeho Muž a Žena sa stali symbolmi na dverách, za ktorými sa vykonáva „veľká potreba“. Láskavosť prechádza nečakane vo svoj protiklad. Je to stále ohraničený priestor štyroch stien krabice, iba - paradoxne - väčší. A človek je v ňom rovnako bezhranične manipulovateľný... Prof. Rudolf Urc

Mládežnícky magazín o kluboch mládeže, ktorým sprevádza populárny spevák Richard Müller.

Mládežnícky magazín o vlaku, v ktorom pravidelne cestuje mládež z Horehronia, ktorým sprevádza populárny spevák Robo Grigorov.

Mládežnícky magazín zachytávajúci mladých umelcov - výtvarníkov, hudobníkov, filmárov - na spoločnej kultúrnej akcii „O päť minút dvanásť“ v bratislavskom V-klube.

Televízna hitparáda československých autorov a interpretov populárnej hudby – mesačník. Miro Šindelka v rámci relácie obrazovo stvárnil piesne: Nás nedostanú – Madragora; Kam jdou lásky mé – Tanja / Ladislav Křížek; Ať žije show – Lenka Filipová; Nemám co prohrát – Pavel Vítek; Požičovňa tvárí – Marián Greksa.

Televízna hitparáda československých autorov a interpretov populárnej hudby – mesačník. Miro Šindelka v rámci relácie obrazovo stvárnil piesne: Luis – Zuzana Michnová a Marsyas; Miss Moskva – Jiří Korn; Čo s načatým večerom – Mirka Brezovská a Mona Líza.

Hudobný recitál Zuzany Homolovej a jej hostí – Vladimíra Mertu a Jiřího Stivína.

Hudobný recitál Adrieny Bartošovej.